Zažiť seba

Príchod dieťaťa na svet so sebou prináša zmes pocitov. Pocity úľavy a šťastia striedajú obavy a neistota. Takúto zmes pocitov však neprežívame len my, dospelí rodičia, aj ale aj naše krehké novonarodené deti. Tak ako náš život už nebude taký ako pred tým, tak ani ten ich.
Život v brušku sa totiž na život tam vonku vôbec nepodobá. Dieťatko sa zrazu musí naučiť samostatne dýchať, tráviť, regulovať svoju telesnú teplotu, vnímať gravitáciu, svetlo aj zvuky v novom prostredí, otvorený priestor a najmä naučiť sa žiť samostatne, vo svojom vlastnom tele bez neobmedzeného kontaktu s matkou. Práve jeho prvé životné skúsenosti ho presvedčia, či je svet bezpečné miesto. Je vedecky dokázané, že prenatálne obdobie, obdobie pôrodu a prvé okamihy po pôrode formujú náš vzťah k sebe a tým náš životný postoj.

Niektoré nové úlohy po narodení sú neodkladné (dýchanie), no niektoré potrebujú čas na doladenie (trávenie, vylučovanie, spánok, zmyslové vnímanie, termoregulácia a iné). Musíme dopriať čas sebe aj našim deťom, aby sme sa v tomto novom svete zorientovali. Dieťa preto nie je plne otvorené vnímaniu vonkajšieho sveta hneď po narodení. Ťažko sa to vysvetľuje niektorým rodinným príslušníkom, no necitlivým prístupom k jeho rytmu ( vrátane rytmu vnútorného a vonkajšieho zamerania), môžeme u dieťaťa narušiť jeho prirodzené schopnosti uspokojiť vnútorné potreby, ako je spánok, alebo príjem potravy a tiež dozrievanie telesných funkcií. Ak badáme búrlivé prejavy v prechode medzi spánkom a bdením, dieťa nám naznačuje, že jeho nervová sústava sa nevie daným podmienkam plynule prispôsobovať. Na otázku ako teda porozumieť novonarodenému dieťaťu často odpovedám, že kľúčom je pozorovanie a komunikácia. Ak však nepoznáme potreby a prejavy týchto krehkých bytostí, nepomôže mám len samostatný vnímavý prístup.

Potreby sa zdajú byť pomerne jednoznačné. No okrem potreby jedla a spánku, potrebuje novorodené dieťa, aby sa ten nový svet aspoň sčasti podobal tomu pôvodnému. Potrebuje preto kontakt s matkou, dotýkať sa jej kože, počuť jej hlas, cítiť jej vôňu, tlkot jej srdiečka, hýbať sa s ňou a rovnako pocit obmedzeného priestoru. V tomto období je pre dieťa dôležité vnútorné zameranie – teda zameranie na svoje vnútorné procesy. Hovoríme totiž o fáze prežitia, kedy dieťa sústredí všetku energiu na podporu funkcií svojho telíčka, učí sa základným procesom, ako tráviť a spať.  Ak precítime túto potrebu a budeme k svojmu dieťaťu dostatočne vnímaví, tak sa budeme vyhýbať miestam a situáciám, ktoré sú pre ne príliš stimulujúce a staneme sa jeho pomocníkom. Keď mu v správnej chvíli ponúkneme podnety, alebo presne naopak, keď dieťa v správnej chvíli odkloníme od podnetov, dokážeme tak podporiť jeho samoreguláciu aktivity a odpočinku. Toto obdobie ešte nie je vhodné na zavádzanie pravidiel, no to neznamená, že nemáme vytvárať rituály, ktoré pomáhajú deťom porozumieť našim zámerom a spolupracovať.
Obdobia bdenia bývajú v prvých týždňoch krátke intervaly, no aj napriek tomu sú pre dieťa únavné a niekedy aj viac ako znesie. Mali by sme sa preto naučiť rozpoznať obdobia aktívneho a pasívneho bdenia. Teda čas kedy je dieťa pripravené na podnety zvonku a obdobia, kedy jeho mozog odpočíva. Vtedy je najlepšie dieťa nerušiť.

Väčšina čerstvých mamičiek dostáva kopec nevyžiadaných rád, najčastejšie asi tieto: „Nemala by si dieťa kŕmiť vždy, keď si to vyžiada!“  alebo „Nemala by si dieťa nosiť toľko na rukách, lebo ho rozmaznáš!“ alebo „Nemala by si reagovať vždy, keď zaplače. Bude ťa plačom manipulovať!“ Radcovia tak radia rodičom, aby nereagovali na potreby svojich detí. Ony sú však úplne bezbranné a nesamostatné bytosti. Nevedia samostatne zmeniť nepohodlnú polohu, uľaviť si od bolesti, nasýtiť hlad či smäd a ich jedinou rečou je plač, ktorý sa my učíme ignorovať. Dieťa tak nabádame, aby plač prestalo používať a prestalo nám dôverovať.

Dá sa však dieťa rozmaznať láskou? Je možné dieťa láskou predávkovať? Práve naopak, láskou a pozornosťou deti naučíme ľúbiť samých seba. Formujeme kvalitu, ktorá ovplyvňuje celý ich život. Pretože čím viac ľúbime samých seba, tým viac lásky máme na rozdávanie.
Rovnako nemôžeme novorodenému dieťaťu alebo sebe poškodiť, keď budeme reagovať na jeho potreby. U novorodencov neexistuje rozdiel medzi tým, čo potrebuje a tým, čo vedome chce alebo po čom túži. Jednoducho všetky ich potreby sú životne dôležité. Dokonca aj potreba telesnej blízkosti. Telesná blízkosť dieťaťu zabezpečí pocit bezpečia a istoty a podporí nadväzovanie vzťahov s rodičmi a okolím.  Buduje si bezpečnú citovú väzbu. Až u detí vo veku okolo pol roka začína byť rozdiel medzi potrebou a túžbou zjavnejší. Dieťa v tomto veku už môže vedome chcieť ťahať rodičov za vlasy, hrýzť, alebo trieskať ovládačom, a vtedy je namieste začať nastavovať hranice.

V prvých týždňoch po pôrode sú pohyby a tiež viaceré prejavy tela riadené reflexne. Sú teda automatické, nie sú riadené vôľou. Reflexy dieťaťu poskytujú základné schopnosti pre pohyb a jeho rozvíjanie. Väčšina rodičov však novorodenecké reflexy neovláda. Nevieme tak ako podporiť tie správne pohyby a ktoré obmedziť, aby sme nervovú sústavu a pohybový aparát správne podporili, ale nepreťažovali nervovú sústavu. Okrem naozaj potrebných reflexov, sa však rodíme aj s reflexami, ktoré je dobre nepodporovať. Pri náhlych zmenách polohy, zvukov, svetla a iných podmienok sa u detí aktivuje takzvaný úľakový reflex (Morov reflex). Tento reflex sa často prejavuje aj v spánku, najmä ak dieťa leží v neohraničenom priestore, a tiež mimo tela svojej mamy. Je dobré sa týmto prejavom vyhýbať a nepodporovať tento reflex.
Postupne sa objavujú aj prvé vedomé pohyby – zdvíhanie hlavičky z podložky, otáčanie hlavičky za zvukom alebo iným podnetom, cmúľanie prstov a ruky, obzeranie a chytanie rúk. Je zaujímavé ako radi podporujeme všetky vedomé pohyby, až na cmúľanie prstov a rúk. Je to však jeden z nemenej dôležitých pohybov. Dieťa si okrem iného trénuje koordináciu ruky, akomodáciu oka a samouspokojenie. No tu tiež prichádzajú dobre mienené rady : “Nedovoľ mu cmúľať si ručičku! Stane sa z toho zlozvyk!“ Pomocou zmyslov vrátane pohybu dieťa skúma a objavuje svoje telo. Preciťuje sily a pocity v ňom a učí sa ho ovládať. Vytvára si tak vzťah samo k sebe. Učí sa svojmu telu dôverovať. Nebráňme mu preto v objavovaní svojho tela. Nebráňme mu preto ani cmúľať ručičku v rannom období.

Aj vzťah s okolitým svetom si vytvárame prostredníctvom zmyslov. Vývin zmyslov  postupuje od zmyslov vnímajúcich vnútornejšie podnety k tým, ktoré vnímajú len vonkajšie. Najstarším a po pôrode najrozvinutejším zmyslom je hmat. Nasleduje čuch, chuť, sluch a zrak. Zatiaľ čo hmat podporuje vnútorné zameranie pozornosti, tak zrak presne naopak nasmeruje pozornosť smerom von. Po narodení je dieťa pre komunikáciu s vonkajším prostredím pripravené plne využívať hmat a teda všetky receptory v pokožke a tiež čuch a chuť, aby mohlo prijímať potravu. Dieťa prostredníctvom zmyslov rozoznáva svoju rodinu, teda svoj svet. Dokonale rozozná vôňu svojej mamy, rytmus a tempo jej pohybov, hlas a tiež jej dotyk.

Mali by sme sa preto s deťmi v rannom veku naučiť komunikovať prostredníctvom dotyku. Deti majú prirodzenú túžbu po dotykoch. Tak ako my, aj ony milujú masáž. Pri masáži komunikujeme hmatom, čuchom a sluchom, aby sme dieťatku pomohli precítiť svoje telo, precítiť, že je milované a v bezpečí. Je to jednoduchá a veľmi účinná komunikácia. Správny a vyživujúci dotyk dieťaťu pomôže upokojiť nervovú sústavu a tiež zamerať svoju pozornosť dovnútra. Pre väčšinu z nás je však táto forma komunikácie výzvou. Hmat a dotyk sme v našich dospelých životoch odsunuli na poslednú koľaj zmyslového vnímania. Ak to však vyskúšate, objavíte nové dimenzie poznania seba a svojho dieťaťa. Nechajte sa viesť svojimi pocitmi a tiež prejavmi dieťaťa a poviete tak oveľa viac, ako by sa vošlo do slov.

Nechcem tým však povedať, že novorodenci slovám nerozumejú, alebo že rozumejú len dotykom. Ja som presvedčená, že nám rozumejú oveľa viac ako si dokážeme predstaviť. Preto by sme sa s deťmi mali veľa rozprávať. Naše slová si spájajú s tónom v hlase a prejavmi nášho tela a tak sa učia rozumieť aj tomu, čo nepovieme. Nemôžeme sa potom čudovať, že v čase, keď začnú rozprávať aj ony, vedia dokonale napodobniť slovník a vyjadrenia rodičov a hlavne použiť ich v tej správnej chvíli a so správnym výrazom. Nesmieme preto zabúdať, že reč sa deti učia od narodenia. Keď na nich hovoríme a hľadíme im pri tom do očí, dávame im ideálnu príležitosť porozumieť nám. Dieťa tak dokonca odčíta z pier slová. Jazyk sa totiž neučí len počúvaním. Hudba a spev je tiež výborným pomocníkom pri dorozumievaní.

Možno to vyznieva jednoducho a možno si teraz myslíte, že na každé dieťa platí to isté. Každý človek je však originál. Rodíme sa so svojím vlastným temperamentom, telom a tiež vlastnými skúsenosťami z vnútromaternicového života, či pôrodu. Niektoré potreby a prejavy sú pre vaše dieťa po pôrode dôležitejšie a vyžaduje preto ich uspokojovanie s väčšou naliehavosťou. Jeho správanie sa tak odlišuje od iných rovesníkov. Najväčším expertom na prejavy svojho dieťaťa je práve rodič. Želám vám preto, milí rodičia, aby ste nikdy o svojich kompetenciách nepochybovali a pomohli tak svojmu dieťaťu precítiť, že svet, do ktorého sa narodilo, je bezpečné miesto a vy ste jeho dokonalými sprievodcami.

Autorka článku aj fotografií: Jana Bobulová, CIMI
www.masazedojciat.sk

Článok bol publikovaný v mesačníku DIEŤA 2/2016                                                                                                                                       Image Credit: https://presidentmommy.com/newborn-mom/