Učenie o plnej pozornosti

Poznáte to! Najprv príde spoločná túžba darovať život. Potom príde pár mesiacov radostného čakania s prímesou obáv, aj romantických predstáv o rodinnom živote. A potom sa behom pár hodín zmení život na nepoznanie. Mama je tá, ktorá dieťa nosí vo svojom lone, delí sa s ním o svoje telo a rozdáva nekonečnú lásku a starostlivosť v tehotenstve aj po pôrode. Materstvo ju preto pochopiteľne pohltí celú. Otec je dlhé mesiace a niekedy aj roky skôr sprievodca. Navonok nemá priame spojenie s dieťaťom, no často má ten potrebný odstup a nadhľad. Niekedy trpezlivý a chápavý, inokedy naopak oprávnene aj neoprávnene kritický. Nevie a nemôže plne nahradiť mamu, no tak ako sa žena učí byť mamou, on sa učí byť otcom. Jednoducho, keď do života vstúpi dieťa, je najvyšší čas učiť sa.
Túto tému nosíme v sebe už veľmi dlho a premýšľame ako ju vložiť do slov. K písaniu nás tentokrát inšpiroval príbeh. Objavil sa na nástenke sociálnej siete. Príbeh o uspávaní. Taký všedný, ktorý zažíva väčšina rodičov. A predsa vzácny. Nie je lepší príklad, ako ten zo života. Pomohli nám neznámi rodičia. Ďakujeme!

 Photocredit: Anne Scherrer

Uspávam Miušku. Už asi tri hodiny neúspešne za mnou. Premýšľam, ako je možné, že chlapovi zaspí za desať minút vždy! Bolia ma ruky. Deň čo deň, večer čo večer. Rozmýšľam už aj nad cumlíkom! Muža nejdem prosiť o pomoc, je už v izbe v posteli s telefónom, má svoj dnešný prídel odreagovania sa na mobile alebo v novinách. Sadnúť sa nedá, Miuška to okamžite okomentuje hlasným "aneeeeeee aneee" Čumím chvíľu na Facebook, chvíľu pred seba, chvíľu do stropu, chvíľu mám zavreté oči, len občas na ňu mrknem- ách stále nespí... Keď v tom vylezie zo svojej izby môj chlap a vraví:

"Dívaj sa jej do očí."
"Prosím?"
"Skús to."
Skúšam. Dívam sa na ňu, ona na mňa. Zrazu sa pousmeje, začne privierať oči a... asi za dve minúty spí! Wau, som v absolútnom šoku, že ma učí, ako chovať miminko práve môj chlap!  To som nečakala. Absolútne nie. TY BRĎO!!!
Idem za ním do izby, už s prázdnymi rukami, dať mu najavo, že ma naozaj neuveriteľne prekvapil a poďakovať.
Dodal ešte: "Potrebuje vidieť a cítiť, že si milujúca maminka a nie stroj."

Tento príbeh hovorí veľa a netreba k nemu tisíce slov. Je dôkazom toho, že keď už ako matky nevládzeme, nie sme dostatočne vnímavé k sebe a svojmu dieťaťu, opúšťame spojenie a robíme chyby. Riešenie môže byť aj úplne jednoduché. Kľúčom je naša pozornosť. Plná vnímavá pozornosť.
Dieťa má veľkú potrebu byť milované. Mať naplnenú emočnú nádobu, aby sa cítilo dobre (hlavne pred spaním). No to, či vníma prejavy lásky, závisí aj od toho, akým spôsobom mu ju prejavujú rodičia a zároveň, ako je vnútorne nastavené vnímať ich prejavy. Dotyk je jedným z najdôležitejších prejavov blízkosti, pochopenia a lásky, ktorý vnímame a potrebujeme od narodenia všetci bez rozdielu. Preto automaticky berieme dieťa do náručia a hladíme ho, keď ho potrebujeme uistiť, že sme s ním. No aj dotyk bez pozornosti nie je dostatočne výživný. Pozornosť je pritom rovnako dôležitým prejavom lásky. Len pri plnej pozornosti môže dieťa vnímať – „Som tu, som tu len a len pre Teba. Vnímam Ťa, počúvam Ťa, pozerám sa na Teba. Hľadám všetkými zmyslami, čo potrebuješ. Som tu s Tebou. Ľúbim ťa.“

Pozornosť prináša porozumenie do rodiny
Keď sa staráme o deti s pozornosťou, tak ľahšie rozumieme ich potrebám a len tak ich naučíme byť pozornými k sebe aj k ostatným. Ono sa to zdá byť jednoduché, no v našom okolí aj v nás je veľa zákerných zlodejov pozornosti. Okrem našich myšlienok a emócií, máme okolo seba kopec médií, ktoré neustále pútajú našu pozornosť a kradnú nám prítomnosť. Deti, ktoré prichádzajú na svet úplne bezbranné, plné lásky a dôvery, naopak žijú TU a TERAZ. Čo znamená, že sú plne vedomé. Neunikajú do minulosti, ani do budúcnosti, o ktorej zatiaľ nič netušia. Sú to naozaj malí Budhovia. Naplno prežívajú prítomný okamih. Nič iné pre ne neexistuje. A v tom prítomnom okamihu neustále pozorujú – pozorujú seba aj nás. A my sme pre ne základným kľúčom k pochopeniu, či nepochopeniu tohto sveta.

Všetci od narodenia túžime prežívať láskyplné vzťahy. Vtedy je nám dobre. Nie vždy sa nám to darí a sú i obdobia napätia, stresov a negatívnych emócii. Taký je prirodzený tok života. Pre naše duševné zdravie je potrebné, aby pozitívne emócie a prežívanie krásneho prevládali. Avšak to, ako vnímame seba, svojich blízkych a svet okolo, sa učíme už ako nemluvňatá. Tak ako my, aj naše deti si v živote zažijú vo vzťahu k rodičom rôzne druhy emócií. Pozorujú a vnímajú nás v našej najlepšej, no i najhoršej emočnej kondícii. Rovnako sa nám i ony s absolútnou dôverou v našu lásku  predstavia. A to je úplne v poriadku. Vzťah si totiž nevytvárame len z pozitívnych, ale aj negatívnych emócií, pocitu spolupatričnosti a prijatia.

Nemali by sme im však odopierať pozornosť. V psychológii sa hovorí, že odopretie pozornosti, ignorovanie človeka je jedným z najhorších emočných zážitkov vôbec. Vytvára pocit izolácie a strachu o život. Pozornosť ale nepotrebujú len naše deti. Doprajme pozornosť aj sebe navzájom, aby sme nestrácali spojenie. Pozornosť, láska a prijatie sú vysoko účinným liekom na ubolené duše v rodine. Práve preto je vhodné, ak sa aj otec už v rannom veku svojich detí zapojí do starostlivosti a v rámci svojich možností venuje dieťaťu svoju plnú pozornosť. Takto lepšie porozumie dieťaťu aj svojej žene.

Našim prostriedkom, ako naučiť otcov byť pozorný, vnímavý a porozumieť, je vyživujúci dotyk vo forme masáže. Učíme ich dotýkať sa krehkého tela svojich detí, neverbálne s nimi komunikovať a posilňovať spojenie. Otec totiž vo veľa veciach matku nenahradí, ale v tomto zmysle sú obaja rodičia rovnocenní. Je vedecky dokázané, že otec ktorý sa svojho dieťaťa pravidelne dotýka a rozvíja fyzický kontakt, je k jeho potrebám vnímavejší a aktívne rozvíja svoje kompetencie. A tak sa stane, že práve otec dokážu poradiť mame ako uspať, či ukľudniť dieťa.

Žijeme v spoločnosti, kde sú rodiny stále viac navzájom izolované. Jednotlivé generácie už nezvyknú zdieľať jeden príbytok, a aj preto sú otcovia aktívnejší už od útleho veku svojich detí. Aktívna úloha otca pomáha matke vypnúť a znížiť tak napätie i stres u matky aj dieťaťa. Každej mame je dôverne známa situácia, keď sa po vyčerpávajúcom dni márne snaží upokojiť svoje nemluvňa, ktoré stíchne až v náručí svojho otca. Deje sa to práve preto, že otec je v tom momente schopný dať dieťaťu potrebnú pozornosť, pretože nemá vybité baterky. Naopak mama už nie je schopná venovať dieťaťu viac pozornosti a s vyčerpaním sa v nej stupňuje frustrácia a negatívne emócie. No otec, ktorý sa aktívne zapojí do starostlivosti o svoje deti, často pochopí, ako veľmi bola vzdialená jeho predstava od reality. Ľahšie pochopí, ako na mamu jeho detí vplýva spánková deprivácia, monotónnosť každodenných aktivít, či chýbajúce ocenenie. Aktívneho a pozorného otca neocení len samotná mama, ale aj deti. Zvýšená pozornosť zo strany otcov podľa vedcov okrem prehlbovania vzájomného vzťahu podporuje sebavedomie a kreativitu detí.

Kde teda robíme najväčšie chyby? Je prirodzené, že akonáhle sa zo ženy stáva matka, väčšinu pozornosti venuje svojmu bezbrannému dieťaťu, ktoré je plne odkázané na jej starostlivosť. No ako sme už spomínali, nedostatok pozornosti je negatívnym zážitkom, a platí to aj pre mužov. Príchodom dieťaťa na svet zažívajú nárast zodpovednosti a zníženú pozornosť od svojej ženy. Ich potreby sa dostávajú na druhú koľaj a nie každý sa s tým dokáže vyrovnať. Možno aj práve preto sa mužom stane, že časom začnú svoju ženu vnímať iba ako matku. Nevenujú už pozornosť tej žene, priateľke, či milenke v nej. Dieťa tak rodinu prestáva spájať, ale rozdeľovať. A pritom je v tom úplne nevinne. Ono je predsa stále dokonale pozorné k sebe a svojim potrebám. Väčšina z nás však z rôznych príčin vekom stráca vedomú pozornosť. Učíme sa svoje potreby a pocity potlačiť a nezaťažovať nimi seba ani okolie. Prestávame byť pozorní k sebe a svojim potrebám a naši blízky ich potom nedokážu vnímať.

Dieťa sa ale môže stať príkladným učiteľom vedomej pozornosti pre svojich rodičov. Ak sa tomu otvoríme, naučí nás pozornosť dávať, aj si o ňu požiadať. Lebo aj to je jeden z odkazov tohto príbehu, ktorý pre nás dospelých nie je až taký zrozumiteľný.

Autor textu:

Janka Lukáčová a Jana Bobulová

www.masazedojciat.sk