Ruky v centre pozornosti: Čo hovorí veda o dotykoch

Dacher Keltner (profesor psychológie na UC Berkley) vysvetľuje, ako máme súcit doslova v končekoch prstov.

Potľapkanie po pleci, pohladenie ruky – to sú každodenné, náhodné gestá, ktoré vďaka našim úžasne prepracovaným rukám väčšinou pokladáme za samozrejmé.

No po rokoch strávených štúdiom dotykov tvrdí, že majú oveľa hlbší zmysel, než ako si zvyčajne uvedomujeme: Sú našim najdôležitejším jazykom vyjadrujúcim súcit a základným prostriedkom na jeho zdieľanie.

„V posledných rokoch zdokumentovala vlna štúdií niekoľko neuveriteľných prínosov na emocionálnej a fyzickej úrovni vyvolaných dotykom. Tieto výskumy poukazujú na to, že dotyk je naozaj zásadný pre ľudskú komunikáciu, vytváranie väzieb a zdravie.

V mojom vlastnom laboratóriu  sme sa v jednej štúdii vedenej mojim bývalým študentom Mattom Hertensteinom (teraz profesor na DePauw University) pýtali, či ľudia vedia jednoznačne komunikovať súcit prostredníctvom dotyku.

Postupovali sme nasledovne: V laboratóriu sme postavili stenu, ktorá od seba oddeľovala dvoch cudzích ľudí. Jedna osoba strčila ruku cez stenu a čakala. Druhá osoba dostala zoznam emócií, ktoré sa mala pokúsiť za jednu sekundu vyjadriť dotykom na predlaktí prvej osoby. Osoba, ktorá prijímala dotyk, mala uhádnuť emóciu.

Pri stanovenom počte hodnotených emócií bola šanca náhodne uhádnuť správnu emóciu okolo 8%. Je však pozoruhodné, že účastníci správne uhádli súcit  v približne 60%. Vďaku, hnev, lásku a strach rovnako trafili vo viac ako 50%.

V štúdii sme mali rôzne kombinácie pohlaví a musím odhaliť dva rozdiely medzi pohlaviami, ktoré sme zistili: Keď sa žena pokúšala dať mužovi na vedomie hnev, neuhádol nič – netušil, čo žena robí. A keď sa muž pokúšal žene prejaviť súcit, nemala potuchy, čo sa deje!

Ale je za tým samozrejme dôležitejšie posolstvo ako len „muži sú z Marsu a ženy z Venuše”. Dotyk je vyjadrením vlastného jazyka súcitu; je jazykom, ktorý vyjadruje podstatu významu ľudský.

V inom výskume som zistil, že ľudia dokážu z dotykov nielen identifikovať lásku, vďaku a súcit, ale dokážu tieto druhy dotyku  rozlíšiť. Nevedia to však rozlíšiť rovnako dobre z  komunikácie tváre alebo hlasom.“

Dotykom dávate život
„Bohužiaľ, niektoré západné kultúry majú veľmi málo dotyku a  USA je na tom obzvlášť zlé.

Etnológovia žijúci v rôznych častiach sveta to veľmi rýchlo rozoznajú. Primáty strávia 10 až 20 percent svojho bdenia vzájomným ískaním. Ak si vezmete za príklad nejakú inú krajinu (mino USA), ľudia tam trávia veľa času v priamom telesnom kontakte – oveľa viac než my.

Je to krásne zdokumentované. Jeden z mojich obľúbených príkladov je štúdia zo 60-tych rokov 20. storočia. Jej autor, psychológ – priekopník Sidney Jourard, sledoval konverzácie priateľov v kaviarňach v rôznych končinách sveta. Sledoval tieto konverzácie rovnako dlho v každej krajine.

A čo zistil? V Anglicku sa priatelia nedotkli. V Spojených Štátoch sme sa v návale entuziazmu dotkli dvakrát. No vo Francúzsku počet dotykov vystrelil na 110 za hodinu. A v Puerto Ricu sa priatelia vzájomne dotkli 180-krát!

Samozrejme, že existuje mnoho dobrých dôvodov, prečo si ľudia svoje ruky radšej strážia, predovšetkým v spoločnosti, ktorá  tak rada súdi ako naša. Výskumy však hovoria jasne, strácame veľa, ak príliš váhame a držíme sa späť.

Pozitívne prínosy dotykov začínajú už v momente narodenia. Tiffany Field, hlavná odborníčka v oblasti dotykov, zistila vo svojom výskume, že predčasne narodené deti, ktoré absolvovali iba tri 15-minútové sedenia dotykovej terapie každý deň počas 5-10 dní, pribrali 47% viac na váhe ako predčasne narodené deti, ktoré dostávali štandardnú zdravotnú liečbu.

Podobne aj Darlene Francis a Michael Meaney zistili, že potkanie mláďatá, ktoré  matky veľa olizovali a ískali, kým boli mláďatká, boli v dospelosti pokojnejšie a odolnejšie stresu, so silnejším imunitným systémom. Tento výskum z historického hľadiska objasňuje, prečo ohromujúce percento ľudských bábätiek v sirotincoch, kde ich opatrovatelia dotykovo „vyhladovali“, nedosiahlo  predpokladanú výšku a váhu a vykazovalo poruchy správania.

“Dotykom dávate život,” povedal Michelangelo a mal úplnú pravdu. 

Ak sa na výskum o dotykoch pozeráme z tejto perspektívy, tak vďaka neurovedcovi Edmundovi Rollsovi vieme, že dotyk aktivuje orbitofrontálnu časť mozgovej kôry, ktorá sa spája s pocitmi uznania a súcitu.

Rovnako vieme, že dotyk upevňuje partnerské vzťahy – posilňuje vzájomnosť medzi nám príbuznými primátmi , ktoré ískaním budujú partnerské väzby.

Existujú štúdie, ktoré dokázali, že dotyk signalizuje bezpečie a dôveru, upokojuje. Jednoduchý  teplý dotyk tlmí kardiovaskulárny stres. Aktivuje blúdivý nerv (vagusový nerv) v tele, ktorý je na najhlbšej úrovni zodpovedný za  empatickú a milujúcu odozvu, a tak obyčajný dotyk spúšťa vyplavovanie oxytocínu – „hormónu lásky“.  

V štúdii Jima Coana a Richarda Davidsona vykazovali účastníci ležiaci na MRI skeneri, očakávajúci bolestivý nápor bieleho šumu, zvýšenú mozgovú aktivitu v oblastiach, ktoré sa spájajú so strachom a stresom. Ale u účastníkov, ktorých milujúci partner hladkal po ruke, kým čakali, sa takáto reakcia vôbec nezaznamenala. Dotyk vypol spínač strachu.

Dotyk môže mať dokonca ekonomické dôsledky, nakoľko podporuje dôveru a štedrosť. Keď psychológ Robert Kurzban požiadal účastníkov štúdie, aby hrali hru “väzňova dilema”, v ktorej si mohli vybrať, či budú s partnerom za istú sumu spolupracovať alebo súťažiť, jeden z experimentátorov sa jemne dotkol niektorých z účastníkov, keď začínali hrať – len rýchle tľapnutie po pleci. A spôsobilo to veľký rozdiel. Tí, ktorých sa dotkol, oveľa radšej spolupracovali a zdieľali so svojim spoluhráčom.

Takáto sila dotykov  môže pôsobiť na najneočakávanejších miestach: V nedávnej štúdii mimo môjho laboratória, uverejnenej v časopise Emotion bolo zistené, že vo všeobecnosti vyhrávali v NBA tie basketbalové tímy, ktorých hráči sa navzájom viac dotýkali.

Dotykové terapie 
Ak máme k dispozícii všetky tieto informácie, tak je viac ako rozumné vymyslieť spôsoby, ako začleniť dotyk do rôznych foriem terapie.

“Dotyková terapia” alebo “masážna terapia ”môže znieť ako nejaká podivná idea univerzity Berkley, no má na svojej strane neodškriepiteľne vedu. Masáž nie je dobrá len pre naše svalstvo, je dobrá i pre naše celkové fyzické a mentálne zdravie.

Vhodne použitý dotyk dokáže naozaj zmeniť praktiky v medicíne - a nie je nákladné ich zaviesť. Napríklad, štúdie dokazujú, že dotyky u pacientov trpiacich Alzheimerom majú obrovský vplyv na ich schopnosť relaxovať, nadviazať citové väzby s inými ľuďmi a znížiť u nich symptómy depresie.

Tiffany Field zistila, že masážna terapia znižuje bolesti u tehotných žien a zmierňuje predpôrodnú depresiu — ako u žien, tak aj u ich partnerov. Výskum tu na UC Berkeley’s School of Public Health (škola verejného zdravotníctva) ukázal, že očný kontakt a potľapkanie po pleci od lekára môžu zvýšiť mieru prežitia u pacientov s komplexnými ochoreniami.

Pedagógovia, berte na vedomie: Štúdia francúzskeho psychológa Nicolasa Gueguena dokázala, že ak učitelia priateľsky potľapkajú študentov, je trojnásobne pravdepodobnejšie, že budú títo študenti aktívni na hodinách. V inej štúdii sa zistilo, že ak sa knihovníčka jemne dotkne ruky študenta, ktorý si berie knihu, povie jej, že sa mu knižnica páči - a je pravdepodobnejšie, že sa sem aj vráti.

Dotyk môže byť okrem toho terapeutickým postupom u "náročných" detí: jeden z výskumov od Tiffany Field preukazuje, že autistické deti, o ktorých sa vo všeobecnosti hovorí, že nenávidia dotyky, v podstate zbožňujú masáž od rodičov alebo terapeuta.

Neznamená to, že sa máte otočiť a ohmatávať vášho suseda alebo rušiť osobnú zónu ľudí okolo vás.

Vo mne však veda o dotyku vzbudzuje pocit, že sme a potrebujeme byť spojení s inými ľuďmi na základnej telesnej úrovni. Ak to budeme popierať, okrádame sami seba o jednu z najväčších životných radostí a najhlbší pocit uspokojenia.“

Autor  Dacher Keltner | 29. september, 2010 |, zdroj: https://greatergood.berkeley.edu/article/item/hands_on_research

Preklad: Alexandra Kamenická  I  Korekcie: Janka Lukáčová

foto: Brian Jackson