Plač a jeho vypočutie

Deti už od narodenia rovnako ako my dospelí  prežívajú kopec pozitívnych aj negatívnych emócií – radosť, zaľúbenie, ale aj strach, frustráciu, sklamanie, alebo bezradnosť.  Ja tiež verím, že ich emócie sú rovnako hlboké a podstatné ako tie naše. Nemluvňa svoje emócie prejavuje mimikou, pohybmi tela, zvukmi a veľmi často práve plačom. Dieťa teda neplače len keď je hladné, unavené,  alebo trpí bolesťami. Plačom z tela uvoľňuje nahromadený stres a napätie spôsobené strachom, zraneniami či frustráciou. Nie vždy je preto vhodné plačúce dieťa umlčať.

Keď rastieme, tak sa učíme svoje emócie zvládať aj inak ako iba uvoľniť plačom. Plačeme už iba z času na čas a naozaj málokedy v spoločnosti. Plač sa stáva asociálnym prejavom, prejavom slabosti a dokonca niekedy vyvoláva negatívne emócie. Neprijali sme ho ako súčasť života, hlavne toho detského. Deťom preto zapchávame ústa a učíme ich potláčať emócie, tak ako to robíme vo svete dospelých. Určite poznáte scény, kedy dieťa padne na zem, ublíži si a už-už sa rozplače, no mamička reaguje slovami „Neplač, veď sa nič nestalo!“

Mamičky plačúcich detí sa často dostávajú do stresu z reakcií okolia. Obávajú sa odsúdenia a nepochopenia. V našom zažitom stereotypnom myslení vnímame plačúce dieťa ako nespokojné,  či nevychované a jeho matku ako neschopnú pochopiť, či vychovať svoje dieťa.  Je to tak hlboko v nás, že aj ja, hoci o tom často hovorím, sa občas pristihnem, že na plačúce scény pozerám s odsúdením.  

Mamičky majú tiež hlboko zakorenený predsudok – „Som zlá matka, keď moje dieťa plače!“ A vzhľadom na túto predstavu je pre nás detský plač stresujúci, a často preto nedokážeme plne sledovať jeho prejavy, neverbálne signály a rozlišovať rôzne typu plaču. Dieťa pritom plače inak keď je hladné, inak keď je unavené a inak keď je v strese. Plačúce dieťa ale len ťažko upokojí vystresovaná mama, pretože dieťa cíti jej neistotu a napätie.

Dostali sme sa preto tak ďaleko, že chceme deti vychovávať od narodenia a robíme všetko možné aj nemožné, aby neplakali. Plačúce dieťa jednoducho označujeme ako zlé. Chceme vychovávať deti, ktoré v prvých mesiacoch zvádzajú boj o prežitie, sú plne odkázané na našu pomoc, našu milosť aj nemilosť a ich jediným spoľahlivým prejavom nepohody je plač. Máme radi pohľad na spokojné dieťa, no jeho plač nás vyvádza z rovnováhy. Dokonca sme presvedčení, že nás ním manipuluje, že si zbytočne vymýšľa potreby a vytvára si zlé návyky. Plač novorodeného dieťaťa má však vždy pádny dôvod, pretože všetky jeho potreby sú dôležité, aj potreba blízkosti a iné emočné potreby.

Dotiahli sme to dokonca tak ďaleko, že sme si vymysleli spôsoby ako dieťa vytrénovať, aby neplakalo, a tak neprejavovalo potrebu blízkosti. Dieťa, ktoré učíme byť samostatné metódou „nechať vyplakať“, však nestráca potrebu mať mamičku pri sebe, ale stráca dôveru. Vedci to potvrdili na základe merania hladiny kortizolu. Počas fázy, kedy dieťa volá mamu na pomoc svojím plačom, bola nameraná vysoká hladina stresových hormónov u zúfalého dieťaťa aj mamičky. V druhej fáze, kedy dieťa rezignuje, neplače a zaspí bez prítomnosti mamičky, namerali v krvi dieťaťa stále vysokú hladinu stresových hormónov. Situácia je preň teda stále stresujúca, no už vie, že bude zbytočne volať o pomoc. Mama s dieťaťom tak strácajú spoločné emočné zladenie. Prestávajú si navzájom rozumieť, lebo dieťa prestáva používať plač ako prejav stresu, stráca dôveru a pocit porozumenia.

Prepojenie matky a dieťaťa v prvých rokoch spoločného života je také silné, že častým dôvodom pre emočný plač môžu byť práve emócie, ktoré na dieťa preniesla mama a naopak. Ak je to teda potrebné, je dobre sa nebrániť spoločnému plaču, poplakať si aj s dieťaťom a uvoľniť spoločne nahromadené emócie. Dieťa pochopí, že aj my sme zraniteľní, a že plač je prirodzená súčasť života.

 Prečo je dobré dieťaťu naslúchať a reagovať na jeho potreby? Vyživujme tak kvality, s ktorými dieťa prichádza na svet a nebudeme ho musieť neskôr vychovávať. Je napríklad dokázané, že deti sú schopné prejaviť súcit od narodenia. Rodíme sa s istou kapacitou, no táto schopnosť sa rozvíja na základe životných skúseností a empatického správania v rodine. Na začiatku života sa dieťa učí empatii na vlastnej koži – vychádza z toho, ako sa k nemu správajú rodičia, pričom samotné správanie a prejavy sú oveľa dôležitejšie ako slovné vychovávanie. Ak rodičia reagujú na potreby dieťaťa, nevyživujú tak len jeho telo, ale aj jeho psychické potreby. Práve skúsenosti v prvých rokoch života, kedy dochádza k podstatnému vývinu mozgu, formujú schopnosť súcitiť s inými a tiež mať rád sám seba. Dieťa napríklad vo veku troch rokov dokáže plne prejaviť súciť, vekom tým situáciám akurát lepšie rozumie. Aj z tohto dôvodu je preto dôležité detský plač neignorovať, alebo tíšiť bez známky porozumenia, ale prejaviť spolupatričnosť, či pochopenie.

Ako môžeme s dieťaťom komunikovať a ako vypočuť jeho plač? Pozerajme sa mu do očí, prihovárajme sa bez odsudzovania, hľadajme slová uistenia, rozprávajme o emóciách – jeho aj svojich a hlavne používajme dotyk ako jazyk lásky. Dotykom hľadáme spojenie. Niekedy stačia sústredené dotyky – na hlave, na hrudníku, na brušku, no niekedy je potrebné objatie a niekedy naozaj pomôže masáž. Masáž, ako sústredená a intenzívna forma dotyku, pomáha deťom spojiť sa so svojim telom a pocitmi v ňom, a tak sa ľahko stane, že sa dieťa po masáži rozplače a uvoľní nahromadené emócie. Súčasné aj minulé. Pretože dotykom aktivujeme bunkovú pamäť.

Vnímavý rodič už dokáže odhaliť spôsob ako dieťaťu pomôcť s nahromadenými emóciami bez toho, aby ich potlačil. Mali by sme však plne akceptovať prejavy lásky, ktoré sú pre naše dieťa najpodstatnejšie. Dotyk totiž nemusí byť pre každé dieťa primárnym prejavom (jazykom) lásky.

Keď sa nakoniec naučíme detský plač prijať a vypočuť, tak dieťaťu pomôžeme uvoľniť momentálne emócie a tiež predchádzať emocionálnym problémom v budúcnosti. Dieťa, ktoré nadobudne istotu, že je milované a prijaté, lepšie spáva, lepšie zvláda svoje emócie, je zdravšie a viac napreduje. Vyrastie z neho zdravo sebavedomý človek, ktorý pozná svoje kvality a zároveň je dostatočne citlivý k sebe aj druhým.

Text a fotografie: Jana Bobulová, CIMI

Článok bol publikovaný v časopise Dieťa 6/2016

Použitá literatúra:

Vimala McClure: INFANT MASSAGE – A handbook for loving parents, Vydavateľstvo: Bantam Books. 2000

Gary Chapman, Ross Campbell: Päť jazykov lásky pre deti; Vydavateľstvo: Porta Libri, 2012

Výskumy:

Wendy Middlemisscor, Douglas A. Granger, Wendy A. Goldberg, Laura Nathans: Asynchrony of mother–infant hypothalamic–pituitary–adrenal axis activity following extinction of infant crying responses induced during the transition to sleep, 2011

Roth-Hanania, Davidov M, Zahn-Waxler: C.Empathy development from 8 to 16 months: early signs of concern for others, 2011